Chorým pomáhajú kone, zdravým návšteva psychiatrickej nemocnice

Nájsť Psychiatrickú nemocnicu v Havlíčkovom Brode je pomerne náročné a zdĺhavé. Záchytné body sme už minuli, červené strechy, ako je toto zariadenie pre miestnych známe, by mali byť čoskoro v dohľade. Dlhá cesta pred nami, ale spoliehame sa na intuíciu a rady okoloidúcich dvom zmäteným Slovenkám. Autobusová zastávka Psychiatrická liečebňa napovedá, že sme na správnom mieste.

uniweb weby

Vrátnička mi vysvetľuje, ako sa dostanem ku koniarni, ktorá je cieľom mojej návštevy. „Som tu prvý raz, takže ma musíte nasmerovať,“ úprimne priznávam na začiatku. 


Terapeutku Moniku Kuchtovú som prvý raz stretla pred pár dňami, v nemocnici vedie tím ľudí, ktorí sa zaoberajú hipoterapiou – zlepšovanie stavu pacientov vďaka kontaktu s koňmi. Nájsť koniareň je ľahké, stretávame mnoho skupiniek ľudí. Pohľadom ich skúmam a dedukujem – je to pacient, zamestnanec alebo iba zablúdená duša, ktorá sa odvážila poprechádzať v parku psychiatrickej liečebne? Zadumaný pán, zrejme pacient, štyridsiatnička v bielom habite, určite zdravotníčka. Zmocňuje sa ma nervozita, ale zároveň cítim akýsi pokoj, ktorý spôsobuje ticho rozhostené medzi zeleňou a budovami liečebne. Smerové tabule k jednotlivým oddeleniam sú jediným usvedčujúcim dôkazom toho, kde sa nachádzame. Keď zbadám tabuľu Detské oddelenie, nezostávam chladná. 

Na konci cestičky je ohrada, ale bez akéhokoľvek náznaku života. Preto vytáčam české číslo a upresňujem mojej sprievodkyni našu polohu. V diaľke spoločne s kamarátkou zbadáme mávanie, aby sme sa rýchlejšie zorientovali. Vydávame sa za znamením. 
Keď som si prvýkrát otvorila web nemocnice, zostala som zarazená. Priateľské priestory sú útočiskom toľkých ľudí s toľkými mentálnymi ochoreniami. Niekde za stenami, občas aj zamrežovanými oknami, sa uchyľujú pacienti s poruchou prijímania potravy, sexuálnymi deviáciami či deti, ktoré trpia úzkosťami, fóbiami...

Ale kone majú byť cesta. Cesta, ako sa nejeden obyvateľ liečebne môže dostať na inú, lepšiu vlnovú dĺžku. Špeciálne vycvičené plemená, v Psychiatrickej nemocnici Havlíčkov Brod prevažne chladnokrvné kone s pokojnejším temperamentom, majú schopnosť ovplyvniť zdravie pacientov. Nemocnica bude od septembra školiť zdravotníkov na túto prácu – úžasný krok vpred. 

Matky a otcovia, dcéry a synovia

V dave som zazrela Moniku, podávame si ruky, predstavujem kamarátku. Diktafón nevyťahujem, nechcem nikoho zneistiť. Nie je to však ani potrebné, informácie, ktoré mi sprostredkúva, sa na dlhý čas vryjú do mojej pamäti. Nachádzame sa pred elipsovitým výbehom, obklopené zhruba tridsiatimi ľuďmi v rôznych vekových kategóriách. Najviac sa tam pohybujú deti a mládežníci, Monika hovorí o čísle dvadsať. Pár adolescentov, ktorí by mohli byť pokojne ich rodičmi. Má to iba jeden háčik, tieto matky a otcovia sú odvykajúci alkoholici, schizofrenici... 

Nemocnica koncom mesiaca organizuje benefíciu na podporu hipoterapie, prišli sme sa pozrieť na nácvik predstavenia, ktorého hlavnými aktérmi sú kone a pacienti ústavu. Pirátska téma, ako sa zdá, všetkých burcuje a každý sa chce predviesť. Postávame obďaleč, pozorujeme hercov, ako sa chopia svojich úloh. Cvičiteľky vedú kone po obvode výbehu, na chrbte sa nesú pacienti, ďalší predstavujú pirátov. Niektorí ešte len čakajú na svoj výstup, zapájajú sa však všetci. 

V skupinke detí je dominantný chlapec, odhadujem desať rokov. Okolie a aj nás baví svojimi výrokmi, vzťahujúcimi sa najmä na vlastnú, podľa neho nedokonalú hmotnosť. Vraj by mal schudnúť. Usmieva sa naňho aj päťdesiatnička, ktorá vôbec nevyzerá ako alkoholička alebo schizofrenička. Vidno ale, že k úplnému pokoju jej ešte niečo chýba. Snáď pomôže aj priateľstvo s koňmi, pri svojom výstupe si to zjavne užíva. 

Mladá cvičiteľka koní ma v mojich myšlienkach utvrdzuje. Niektorí pacienti priam vyžadujú, aby bola ich úloha výrazná, aby sa ukázali. Zažívajú svoju chvíľku slávy, ktorú, žiaľ, v bežných dňoch nezakúsia. Chlapča stvárňujúce piráta – asi autista - nie je tento prípad, s lovením rýb a svojou bublinou si vystačí na dlhý čas. 

Izolácia 

Nastupuje ďalšia skupina hercov, jeden chlapec jazdec tu ale nie je. Monika sa zmieňuje o istej nepríjemnej situácii, ktorá nastala na začiatku nácviku. Jedno z detí muselo byť izolované. Moment ďalej nerozvádza, zachováva neutrálny postoj, zrejme nejde o nič nezvyčajné. Pri pohľade na mobil zisťujem, že už musíme ísť. Mierim k terapeutke, chcem sa s ňou rozlúčiť. Viem ale, že nemôžem odísť bez toho, aby som sa opýtala: „Môžete mi odpovedať, ale nemusíte. Prečo ste chlapca museli izolovať?“ Nestráni sa, ochotne mi to vysvetľuje. Dieťa dostalo silný záchvat agresie, a tak bolo odvedené späť do liečebne. Nebola som pri tom, ale tento fakt vo mne zanecháva zvláštny pocit, nie je mi to jedno. 

Poprajeme si úprimne všetko dobré. Pozdravíme sa s pacientmi, odchádzame. Míňame balkóny s mrežami, pacientov v skupinových rozhovoroch. Poslednou osobou, ktorú v areáli stretávame, je žena. Jej hmotnosť je asi tretina tej mojej, je nám jasné, prečo tu je. Aby som utajila svoje pocity, zakladám si slnečné okuliare. 

Autorka: Natália Čerňancová
Foto: Karolína Sedláčková 

Fotogalerie

Komentáře

Váš komentář článku...

Zadejte vaše jméno
Zadejte váš email
Zadejte komentář
ARCHIV ZPRÁV
19.08.2016 18:43




0 +
 

Hlavní zprávy